Tak, konečne sme sa odhodlali a napísali "niejakému" Jiřímu Pilnému. Chceli sme vyskúšať, ako vyzerá to slávne brontosaurie hnutie, o ktorom sa už toľko popísalo a porozprávalo. Vtedy sme ešte netušili, do čoho lezieme. Keď sme dostali "tuctovník" a potom aj pokyny pre účastníkov, začalo nám pomaly, pomaličky svitať. Veď taká ptákovina ako šiť si slušivé šatičky z vreca na zemiaky, to nemôže napadnúť normálneho človeka - a teda tam patríme (Erika aj ja).
Na cestu sme sa vybrali v nočných hodinách, lebo zo Žiliny do Mikulova to nieje práve najbližšie. Keď sme sa konečne dostali do Šakvic, to sme si už blahorečili, že sa nevlečieme aj s gitarami. Tam sme stretli ešte asi šiestich šťastlivcov. Zazneli prvé mená - Marcel, Láďa 2x, Jirka, Lenka... My zelenáči sme sa naučili nové podania rúk, na ktoré sme zo začiatku sústavne zabúdali. A jelikož nám zo Šakvic išiel autobus až za pár hodín, vybrali sme sa peši do Dolných Věstonic. Však je to "len" 9 km! (Bože, bože, kto to má také blbé nápady).
Po ceste nám (sám od seba!!!) zastavil vodič skriňovej Ávie a ponúkol sa nám, že nás všetkých kúsok zvezie. Neschopní slova od toľkej ľudskej dobroty sme nastúpili. Po pár kilometroch nás vysadil a ešte nám ukázal aj skratku k cieľu. Zkonštatovali sme, že tu asi žijú výnimočne dobrí ľudia a šľapali ďalej. Keď sme už mali slnkom poriadne pripečené mozgy, nohy zošľapané na polovicu a v hrdle ako na sahare, niektorí mali také paďourské nápady, akože odviezť sa zvyšok cesty autobusom. Ale boli prehlasovaní silnou menšinou. Kamaráti, ktorých sme potom stretli na mieste zrazu, sa nestačili diviť, kde im mizne malinovka, kúpená len pred malou chvíľkou. A tak sme boli na mieste (aspoň sme si to vtedy mysleli). Pomaly sme sa zbierali a bolo nás stále viac a viac, až sme sa ustálili na počte 18. A čo teraz? Po chvíli Honza našiel obálku s inštrukciami a nám bolo hneď od začiatku jasné., že práve on je špión podstrčený vedením. A mohol sa brániť koľko chcel.
V obálke sa objavilo ďalších sedem (či 8?) menších obálok. Z prvej sme sa dozvedeli, že od tejto chvíle sme sa vydali na púť do 13. storočia a putujeme na Mikulovský zámok, kde nás očakáva panovník. Tomu máme ponúknuť svoje schopnosti, umenie, remeselnú zručnosť. Hneď za dedinou sme sa začali prezliekať do svojich apartných, voňavých a čistučkých šatičiek z juty. Vtedy prikvitol ďalší, už 19. účastník. Komusi chýbal pytel, a tak sme ho spoločne presvedčili a išiel si ho vypýtať do najbližšieho domu. Potom sme sa spoločne vybrali (s hromadou duchaplných rečí) na našu púť.
Ale kto pozná výstupovú cestu na hrad Děvičky, určite vie, že nás duchaplné aj neduchaplné reči čoskoro prešli. Každý šľapal hore, smrť v očiach.
Na Děvičkách sme sa dozvedeli, že sme v 19. storočí a prekonli sme najnamáhavejšiu časť cesty časom - vedecko-technickú revolúciu. Ideovým vodcom skupiny sa stal Ľuboš, ktorý jediný nemal šaty z vreca ale z plachty a z toho titulu bol naším duchovným. Ako sám tvrdil kedysi na Pálave už bol (vraj dávno) a trochu to tam pozná. Rozprával o okolí všelijaké zaujímavosti. Takto sme šľapali ďalej a ďalej, zo storočia do storočia, a čím viac sme sa blížili k Mikulovu, tým viac nás trápil problém remesiel, ktorým sme sa mali vyučiť, a príprava oslavnej básne na panovníka. Nakoniec sme si ale povedali, že večer je múdrejší dňa a nechali to na strýčka Příhodu.
Konečne na mieste! Sláva! Ale zámocká brána sa otvára až "s druhou hodinou před půlnocí". A tak sme zložili svoje boľavé údy a náklad na námestí a vybrali sme sa do hospody kúpiť si úplne nestredovekú limonádu. V krčme sme spôsobili svojím oblečením rozruch poněkud väčší než nám bolo milé.
Pri rozdávaní limonád sme zistili, že nám chýba Luboš. Nevedeli sme, kde zmizol, ale však on sa tu iste nestratí. Zato nám pribudli dve nové členky, ktoré prišli v civile priamo do Mikulova. Keď sa blížila hodina Ha, vybrali sme sa hľadať vstupnú bránu. S údermi desiatej hodiny hrbatý kastelán, ktorému prievan 2x zhasol petrolejku, s krikom a nadávkami nás uviedol ku kráľovi. Prečo nám je ten kastelán taký povedomý sme zistili, až keď ktosi vykríkol. - to je Luboš! Á - tak to bol ten zradca a tajný špión. Preto sa tu tak dobre vyznal. Skrátka - mal u nás od tejto chvíle veľké mínus. Ale už tu bol kráľ a slávnostné predstavovanie. Remeslá tu boli všelijaké - katovské, cukrárske, parukárske, ... A pútnici remeselníci sa nedali zahanbiť ani v tvorbe oslavných básní, ktoré vznikli na poslednú chvíľu. Kráľ vyzeral celkom rozumne. Neuspokojil sa s planými rečami, ale dával nepríjemné a nečakané otázky. Nakoniec nám zbrojnoš za účinnej asistencie kastelána odobral pekelné stroje času (hodinky) čím spôsobil zmatky v hlave nejedného stredovekého remeselníka. Potom sme obstúpili "kráľovskú tabuľu" a hrniec pudingu zmizol skôr než povieš 23468.
Takto nám začal týždeň, ktorý sme mali spoločne prežiť na Mikulovskom zámku. Z kráľa sa vyklubal Sam a zo zbrojnoša Babča. Zradný kastelán Luboš už bol dávno odhalený a prenasledovaný našimi vyhrážkami.
Na druhý deň bola nedeľa. Začala nevinne rozcvičkou a raňajkami. Ďalší pokyn k činnosti vyzeral tiež nevinne - hra na zoznamovanie. A tú sme hrali, až kým sme dokonale nepoznali svoje mená a prezývky. Žiadna z nasledujúcich hier už nebola taká nevinná.
Ďalšie záznamy už nebudú chronologické, lebo počas celého týždňa som vlastne nemala čas na to, aby som pokračovala vo svojom denníku, ktorého som sa doteraz pridržiavala. Každý deň bol totiž nabitý od rána až do večera (či skôr až do polnoci). Ráno - okolo pol siedmej - nás budila Babča s gitarou a Luboš alebo Sam so zvončekom. (To sa ešte dalo vydržať!)
Potom nám strčili do rúk papiere a ceruzky a zisťovali, aké je naše IQ po šiestej hodine ráno. (Aj to sa dalo zniesť) Ale keď nás začali vysýpať zo spacákov a hnať na rozcvičku, to už bolo povážlivé. Na terase sa ozývala hromada protestných výkrikov, takých hlasných, až nám hoteloví hostia sypali na hlavu odpadky. Keď sme skončili rozcvičku a raňajšiu hygienu, už nás usmiata služba volala na raňajky. A potom hurá do roboty.
O tom, ako a koľko sme pracovali, sa nebudem moc rozpisovať. Niejaký ten kus roboty sme odviedli, aj keď sa nám nezasväteným koľkokrát zdalo, že to čo robíme je zbytočná práca. Ale nesmieme zabudnúť na náš pracovný spolok nazvaný Fusch-Company, ktorý sa sformoval z kvalitného pracovného kolektívu a dnes už má svoje pobočky na celom svete. O tretej bol obed. Služba sa vždy poriadne snažila, aby si "nahrabala" hromadu žltých koráliek. Za čo? Za našu spokojnosť s obedom. Zväčša sa jej to podarilo, k našej veľkej spokojnosti.
A po obede to vždy prepuklo! Ani nám nedali vydýchnuť a už na nás naši milovaní vodcovia mali pripravené hry, jednu ťažšiu ako druhú. Napríklad taký závod Le Mans! Alpina s Bertíkem to nechceli priznať, ale všetci vieme, že potajomky doma trénovali, len aby mohli nás mnohých - rodené atletické talenty - predbehnúť o x kôl. Keď skončila hodina utrpenia, dotackali sme sa domov, kde každý vypil hektolitre vody.
A takto to pokračovalo celý týždeň. Chvíľami nás trápili (väčšinou), chvíľami nie, ale vydýchnuť nám nedali. Konečne som videla, ako sa dá vyplniť celý deň bezozbytku. Asi nikdy nezabudnem na to, ako sme si vylievali srdiečka pri sviečke, alebo na to, ako sme boli na noc vyhnaní z Mikulova a do hodiny sme mali každému zmiznúť z očí a vydať sa na ďalekú a ťažkú púť bez jedla a peňazí.
Od vtedy som bola už na viacerých víkendovkách, zažila kopu pekného, veselého a krásneho, ale na svoje prvé prázdniny s Brontosaurem asi nezabudnem.
Mirka
