Vlak zastavil v Břeclave, prestúpila som na červený Anča - vláčik.
Za oknami sa v pokojnom rytme mihali strmi, domy, staničky, hory i údolia. Až vlak zastavil v cieľovej stanici, v Šakviciach. Malá stanica, pre malé mestečko. Nemé úsmevy, skúmavé tváre, zoznámenie sa.
A potom batohy na chrbát a vyrovnať krok za ostatnými. Prvá zastávka na brehu rieky Dyji. Úkolom bolo preplávať rieku a vrátiť sa špinavý od blata. Udivené slnko sa na nás cez mraky dívalo. A znovu bágle na chrbát, ďalšia zastávka voľakedajší "Dievčenský hrad". Nádherný výhľad na tri veľké jazera, príroda chráni, človek dozerá.
Rozbaliť spacák, pripraviť nočné lôžko ... Spať jedinú noc pod klenbou tohto nádherného hradu - i voda padajúca z neba odpustiť sa dá.
Ráno oči rozospaté hľadajú sa v hustej hmle, podáva sa teplá strava, po prvom ochutnaní, stiahnu sa i ruky najviac natiahnuté.
A znova ta istá scéna s baglami na chrbtoch a krokom vyrovnaným. Po ceste sprevádza nás dážď a z hôr stekajúce blato. Občas sa ktosi pošmykne, nevadí - veď nohy sú i na to.
Cesta je dlhá k horizontu mieri, po pravej strane v strede jazera. Starý gotický kostol tróni. Posledná mohykán zatopenej dediny, výtvor našich starých právd a vier.
Posledná prekážka pred vytúženým cieľom: vysoká skala a na nej "Sirodčí hrad". Posledný kopec, na očiach šatky, nádherný výhľad, obzor je krátky.
Konečne v cieli dvojdenného putovania, na zámku MIKULOV.
Z unavených a zašpinených tvári sa oči smejú, vôkol sa prípravy na noc dejú. Ešte zhodnotiť dojmi z predošlého dňa a už všetci spia.
Slnko vyšlo nad horizont, dívame sa za denného svetla na náš nový "dom".
Raňajky v tráve a potom si už náradie volíš a tým celý týždeň na zámku robíš. Niekto robí diery do zemi, iný do nich ukladá otesané brvná, spoločným cieľom je postaviť parcele a upraviť zámocké okolie.
Týždeň je krátky čas. Spoznal si nových ľudí, hry i taje, prinútil si svoje nohy k pochodu a oči si upieral na nádhery Pavlovských hôr.
Vo chvíli lúčenia máš chuť kričať na čas: "STOJ!". Vlaky na nádraží idú rôznymi smermi a mi sa lúčime, dvaja, traja, siedmi. Posledné stisky rúk. Posledných pár slov a slzy držať na krajíčku.
Vo vlaku každý už spomína sám...
O veľkom guľatom stole, o poslednom nočnom pochode, ktorý mieril do Ledníc. Na spánok v lednickom parku, na nočné ticho prerušované tónmi flauty, na poviedky u nočníčka, na slávnostnú večeru, ktorá sa nám bude zdať ešte dlho tlakom v črevách blízka.
